Aká potom hudba? Robím hudbu azda keď žijem? A čo hudba života? Tá hudba sa zrazu nepočíta? Nie je dôležitá, lebo...ju nepoznáš? Nevedomosť neospravedlňuje, no zaslepuje. A ty si zrazu slepý hlupák. Hudbu počuješ, no...čo z toho, keď ju nemôžeš naplno precítiť? Nepočuješ... Nevadí,vidíš všetko vôkol seba. Ale nepočuješ tón hlasu a vlastnú hudbu hlasu druhých. Si nemý... Nevadí, počuješ, vidíš všetko okolo seba, no...nevydáš ani hláska, keď tvoje emócie sa ti zo srdca pýtajú von.
Žiť bez hudby, tak potom nežiť. Nedýchať a necítiť. Stroje, bábky, ľudské klony... Počúvať, čo sa má, čo letí, čo je inn? Pozor, lebo budeš out... Aké ironické.., out z čoho? Vypadneš z rytmu? Ale z akého? Z môjho, jeho, jej, ich i svojho? Stačí zmeniť dve-tri noty a máš svoj takt, v ktorom si inn. Vo svojom vnútri, v svojom svete, v svojej hudbe, kde si šťastný. Ľúbiš? Zaspievaj serenádu láske pod oknom. Cítiš? Zasmej sa a podeľ sa o radosť. Smútiš? Tak nechaj slzy vyklopkať tvoj žiaľ zo srdca von. Platonická láska? Tak nechaj srdce biť na poplach. Žiješ, tak ži! Hudbou a sebou samým. Zaži už konečne to, čo ti hudba dáva... Radosť, smútok, lásku, žiaľ..i slobodu, slobodu prejavu namiesto zbytočných slov.
Zachráni niekedy nezachrániteľnú lásku, poteší naveky smutnú dušu, vylieči že vraj nevyliečiteľné, zahojí možno nezahojiteľné, vyplní ticho, keď všetci odišli a ty ostal si sám. Pozvi hudbu na večeru i ráno do sprchy, keď začínaš nový krásny deň. Preži život a načúvaj hudbe srdca, hudbe druhých, hudbe umelcov, hudbe amatérov i nešťastných pokusov. Polož si závažnú „shakespearovskú“ otázku: Byť či nebyť? Žiť či nežiť? Počúvam... Chceš byť? Tak teda...ži! Svoju hluchotu nechaj doma v posteli a ži! Počúvaj hudbu, všetku hudbu okolo seba a ži!
Žiť znamená chcieť cítiť emócie, pocity, afekty, vášne, city. Napíš si svoju vlastnú symfóniu a nechaj srdce zahrať takty. A ty len počúvaj...a cíť.
Komentáre
hudba
dakujem...