Potrebujem ťa. Keď už samotné ráno na mňa smutne hľadí, kameň zaťažil mi srdce, plač zviera mi hrdlo, z očí rynú sa slzy a ty sa nič nepýtaš. Len objatie tvojich rúk, keď skryješ ma pod krídla pred svetom. Sama nezávislá, tak veľmi túim byť. No ocitnem sa na kolenách a...mama, len teba chcem cítiť. Z mojich očí čítaš román každý deň. Slová...a na čo? Tak veľmi zbytočné sú pre nás. Stačí pohľad a ty všetko vieš.
Občas sama neviem kde je sever, ktorou cestou ísť mám, čo správne je a pre čo sa rozhodnúť. Chcem aby si mi nakreslila mapu. Ty do ruky mi vložíš len kompas, ukážeš smer a necháš ma samú prejsť tým neznámym. Keď smútok zastrel mi tvár, vybehneš von a chytáš mi šťastie do dlaní. Potom ma necháš aby som s ním vyletela až vysoko nad zem. Počkáš kým dopadnem tvrdo späť a odriem si znovu kolená. Pofúkaš ranu, pohľadíš, usmeješ sa a...ja som opäť stratená v oblakoch...no o chvíľku opäť padám. Počkáš, kým krídla mi narastú a naučím sa lietať.
Vyjadriť slovami, čo všetko si ty pre mňa? Nemožné! Až smiešny nonsens! Slabý pokus zachytiť nezachytiteľné. Slovami vyjadriť niečo, čo samotné slová nepotrebuje? Deliť sa s inými o to, čo je len naše? Sebecky odmietam. Chytám si tú lásku do dlaní, uzamknem v srdci a mama, otvorím len pre teba.
Komentáre
:)