life_style

  Vietor pozbieral listy, september sa skončil a jej nikto nezavolal. Prišla zima a nikto nezaklopal na dvere. Na jej dvere. V duši, v srdci, v byte. A tak ako každý sivý deň, zmýva tú farbu zo seba v sprche. V kútiku duše sa snaží uniknúť realite, keď pomedzi kachličky hľadá únikovú cestu, ktorá vedie do neba. No nájde iba uterák, zavesený akoby len tak, mimochodom. Útle ženské telo zakrútené v osuške, skrýva sa samo pred sebou. Kvapky vody si razia cestu krivkami, po tvári steká voda slaná od sĺz. Nevníma ich a trpký úsmev na perách povie azda všetko. Taký všedný sivý deň. Ako každý iný, keď pri okne nahá v osuške hľadí von. Do sveta, ktorý vlastne nepozná. A túži po tom? Po čom všetkom túži? Na chvíľku hravý úsmev ukradne pery. Fotografie v rámoch  rozprávajú príbeh. Prezradia všetko, nevynechajú jediný detail. Všetko pripomínajú. Bezmocne pozerá von oknom. Ďaleko, až za realitu vlastných snov. Chcela to všetko inak. Keď prišla, nepýtala sa, či je pozvaná a len...prišla. Zrazu bola tu. Všetci sa čudovali, potom spytovali, nakoniec už vôbec nič. Bola to už samozrejmosť, že ona a on, že je ona s ním, že je on s ňou, že sú spolu, že sú dvaja, a predsa jedno, že sú tu a navždy spolu budú. Inak to ani nešlo. Spolu, pár, dvaja. Ešte dnes to zabolí. Hľadí ešte stále von a vie, čo bude nasledovať. Výčitky za nevypovedané i povedané a spomienky na prežité city, vášne, nehy... Slzy, keď utekala dažďom, slzy, keď utekal za ňou, slzy, keď smiať sa už nemohla, keď niesol ju na rukách, slzy, keď dojatím nemala slov, slzy, keď nevedela odpustiť, slzy, keď ho strácala a on odišiel. Slzy šťastia, keď sa predsa vrátil,slzy dojatia,keď naučil ju, ako žiť.A potom odišiel.Žiadne slzy smútku. Nevrátil sa, nevráti sa. Už nikdy. Žiadne slzy bolesti, tie ostali v duši. V očiach bolesť, smútok, ktorý z nich kričí. Smutné hnedé oči. Nakoniec predsa teplé slzy, keď si spomenie, že zabudol, že zabudol ju naučiť, ako žiť bez neho. Ako žiť ďalej. Osuška už dávno leží na zemi a ona nahá v chladnom šere pozerá na svoje telo, ktoré mal on tak rád a ona sa zaň občas tak hlúpo hanbila. Teraz ho nenávidí, tak ako všetko, čo on miloval, lebo jej to nedá zabudnúť. Tak veľmi by chcela ísť ďalej, zabudnúť, zmazať všetko. Veď ona s tým nepočítala. Ale kto áno? Ona to ani nechcela. Chcela svoj život úplne inak. Nikdy sa nevedela dlho hnevať, no vždy bola akási príliš.., ako to ten doktor vravel? Emocionálne zaangažovaná? Či v citoch príliš impulzívna a roztržitá? Snáď, preto sa to skočilo, ako ona nechcela. Jednoducho, opäť konala impulzívne a ...stalo sa. Kde by bola keby...ho nestretla? V zahraničí by doštudovala a tešila sa lukratívnemu zamestnaniu?

 Ale dalo sa vôbec ho nestretnúť? Asi to tak chcel osud, aby bola v to ráno v tej reštaurácii a prišiel on. Keby si v ten deň bola zobrala voľno a pripustila si, že má chrípku... Keby nebola taký workoholik, keby, keby... Teraz by stačilo otočiť sa. Bolo by to rozumné, racionálne, správne. Konečne by mala spraviť niečo nie roztržité ale, rozumné.Áno, rozumné.Len ona sa tak veľmi bojí svojho vlastného tieňa. Prenasleduje  ju všade, kam sa pohne. Ako tie spomienky, ktoré nedajú spať, jesť a pomaly už ani žiť. No, ako žiť bez neho? Ako, ako, ako? Treba zabudnúť. Jeho veci už dávno nie sú v zásuvkách, už dávno nespáva v jeho obľúbenom tričku, už dávno nevonia  jeho košele, z ktorých bolo tak jemne cítiť jeho vôňu, už dávno nemá jeho listy v zásuvkách, kde jej jeho písmo pripomínalo jeho ruky, ktoré ju hladili či objali. Stále ho cíti v byte.Všade cítiť jeho vôňu. Ako zbožňovala tú sviežu vôňu, keď sa túlila v jeho nárúčí, keď...Opäť tie spomienky. Chce sa zhlboka nadýchnuť, no opäť vdýchla len nostalgiu. Krv sa jej valí celým telom, už aj svoje srdce počuje hlasno tĺcť, v očiach cíti to známe štípanie, keď  slzy si razia cestu smutnými hnedými očami, v ktorých sa on často strácal...

 A dosť! Potrasie hlavou až sa jej na pleciach zavlnia vlasy. Načiahne sa bližšie k oknu, stlačí kľučku, otvorí ho dokorán, jemne sa predkloní a zhlboka sa voľne nadýchne. Cíti, ako jej chladivo svieži zimný vzduch preniká pod kožu. Cíti tú mrazivosť, čo jej rozprúdila krv v žilách a cíti tie ranné slnečné lúče, čo jej pohladili tvár.

 Stretla ho, keď bola jeseň, no ona sa vykláňa z okna v zime. Do jej bytu sa valí chladný vzduch. Rozfúkal jej papiere na stole, prebehol sa celým bytom, cestou zozbieral bolestivé spomienky a vybehol do ulíc. Usmeje sa. Ona. Opäť sama sebou. Neskutočne roztržitá, emocionálne príliš zaangažovaná, prchká, ale...ona. Voľná ako to slnko, čo zotrelo sivú z ulice a zatrblietalo sa v bielom snehu.

 Usmieva sa. Áno, dnes si zoberie voľno.