Stojím vo večernej tme
pod jedinou lampou ulice
a hľadím
očami uprene hore k oblohe
a chcem...
Prinútiť hviezdu aby spadla
a spomenúť všetky svoje želania.
Zahrať sa na vílu
a pri nočnej symfónii mesiaca
dotknúť sa hviezd
a zatancovať sólo pre dušu
i telo čo samo sa cíti.
Také krehké
až vlastného dotyku
zrazu začínam sa báť
pod mágiou splnu
a zvláštneho ticha,
čo počuť je až na míle
ďaleko odo mňa.
Strácam vlastné myšlienky,
čo utekajú k ilúziám.
Hrám smiešnu hru s vlastným ja
a vkradnúť sa chcem do teba
s čistou mysľou ako kryštál
prečítať si tvoju hlavu
a zase ako bosorka
odletieť na miesto tmy,
kde tá jediná lampa
vrhá svetlo na neviditeľné.
Kde opäť sa zahľadím do hviezd
a predsa jednu prinútim spadnúť.
Potom si sadnem na ploský kameň
a do ruky chytím jedno želanie,
čo rozprestrie krídla a uletí za šťastím.
Komentáre